..Nikdy nie je neskoro stať sa tým, kým chcem byť..

Nudil som sa vo vlaku......

29. prosince 2006 v 10:15 | Hanka |  Články na zamyslenie...
Náhodne zvrátenie osudu

A tak som sa ocitol vo vlaku. Sediac v prvej triede a pozorujúc neveľkú stanicu, som si uvedomil, že ani len netuším čo tu vlastne robím.
Všetko sa to začalo pred dvoma týždňami, keď som na svojej dovolenke na gréckom ostrove Kefalonia stretol záhadného muža. Ten mi vzrozprával najpodivuhodnejší príbeh aký som kedy počul. Som posledný, kto pozná veľké tajomnstvo, vravel, a chcú ma kvoli tomu zabiť. Nepovedal však kto, no povedal prečo. Vtedy som ešte netušil do čoho som sa nechal vtiahnúť, prišlo mi to ako pestré sfarbenie dovolenky, ale teraz už ide o veľa. Chcú ma zabiť. Neviem kto, no som si viac ako istý, že to myslia vážne. Od záhadnej smrti muža, ktorý mi vyrozprával tajomnstvo, ktoré nemalo byť nikdy vyslovené, som na úteku a neviem ako dlho to ešte vydržím.
Opustil som Grécko takmer okamžite a zamieril do Talianska a potom Francúzska, celý ten čas s nebezpečným zabijakom v pätách. Teraz som v Anglicku, odkiaľ som pôvodne vyšiel. Sedím vo vlaku smerujúcom kamsi na vidiek na juh od Londýna. Nazdávam sa, že som sa stratil svojmu prenasledovateľovi, ale dnes si už niesom ničím istý. Nemám ani potuchy, čo budem robiť ďalej, no určite viem, že chcem ostať nažive. Snáď sa mi podarí ukryť niekde na pár dní kým nevymyslím ako s toho von, ak to len vôbec je aspoň trochu možné. Uvažujem ako sa skontaktovať zo svojím najlepším priateľom na Slovensku, Kemronom. Snáď by mi vedel nejako pomôcť, alebo aspoň poradiť. Ale možno to nieje práve najštastnejší nápad, čo ak by som ho tým vystavil nebezpečiu, nie to nemôžem riskovať, som v tom sám. Uvažujem nad všetkým, čo by som mohol podniknúť. Hľadať pomoc vo vláde alebo u polície? Nie, to môže byť oveľa nebezpečnejšie, vzhľadom k tomu čo všetko viem, ktokoľvek by to mohol chcieť zneužiť.
Niečo som zahliadol! Počujem bušiť vlastné srdce a takmer nedýcham. Skrz tri vagóny som uzrel muža zdanlivo cestujucého, no bol to môj prenasledovateľ so zbraňou v ruke a pomali sa blíži mojim smerom. Krucinál! Čo teraz? Tu som ako v pasci, najbližšia zastávka je tak pol hodiny cesty a vlak sa rúti obrovskou rýchlosťou. Tu som skončil! Nie, tak ľahko sa nevzdám, ešte ostáva nádej. Vždy ostáva nádej. V minúte som sa rozhodol. Vyskočím s idúceho vlaku! No, niekedy naozaj žasnem nad vlastnou genialitou. Viem, že to znie ako samovražda ale je to jediná možnosť, ak budem mať šťastie tak to možno prežijem. Do toho!
Otvoril som dvere a vyskočil do prázdna. Pri páde som si asi zlomil všetky kosti v tele, prinajmenšom mi to tak pripadalo. Vlak je preč. Teraz odťiaľto musím vypadnúť a to hneď. Krajina, ktorou prechádzam je krásna, až mi je ľúto že nemám dosť času, aby som sa tu rozhliadol. Možno niekedy inokedy. Zamieril som Juhovýchodným smerom a pomali vchádzam do akejsi dediny "FRANT" maličká, bohom zabudnutá! Dobré miesto, ako stvorené pre ľudí v podobných situáciach. Schovám sa tu a pokúsim sa vymyslieť niečo, čo by som prípadne mohol nazvať PLÁN.
Už sa schovávam tretí deň, zožiera ma strach a zúfalosť. V mojich myšlienkach nakoniec víťazi plán: kontaktovať môjho priateľa Kemrona. Snaď sa mi podarí nestiahnúť ho do tejto hry, ale musím to risknúť, neviem čo iné by som ešte mohol urobiť. Nemôžem ale použiť svoj mobil, pravdepodobne ma odpočúvajú. A možno aj nie ale také riziko si nemôžem dovoliť. Áno, nazdávam sa, že v dedine som jednu videl - telefónna búdka - hneď to pôjdem obzrieť. Ha, našiel som ju takmer okamžite, svietila na hlavnej ulici ako maják uprostred noci. To bol nápad, červené búdky. Anglický humor predpokladám, my európania to nikdy nepochopíme. Tak poďme na to. Zdvihni to!
"Zdravím Kemron, to som ja Walker."
"Á nazdar, ako bolo na dovolenke? Myslel som, že sa mi ozveš hneď ako sa vrátiš. Z akého čísla to vlastne voláš?? Ty niesi na Slovensku?
"No, tak nejako. Dobre ma počúvaj. Potrebujem tvoju pomoc a nemám veľa času na zviš."
"O čo ide? Znieš mi akosi divne! Si v poriadku?"
"Hmm..., povedzme, že zatial áno. Stala sa mi zvláštna vec, asi tomu ani nebudeš veriť. V Grécku som stretol cudzinca - Američana, ktorý mi povedal nejaké tajné informácie a od tej doby sa ma niekto pokúša zabiť. Ten Američan je teraz mŕtvy a ja na úteku. Vrátil som sa späť do Anglicka a neviem čo ďalej? Tak som si myslel, že možno ty by si...???"
"Čože? Nič s toho mi nedáva zmysel, ale ak je pravda čo vravíš, tak si v peknej sračke. A sakra Walker! Tak počúvaj, musíš sa dostať sem. Len tak máme šancu získať nejaký čas a vymyslieť aspoň nejaký plán, ktorý by sme mohli nazvať prinajmenšom obstojný. Inak nemáme šancu."
"To mi znie celkom nádejne, ale niesom si istý, či bude také jednoduché sa tam dostať. Je to predsalen zopár kilometrov."
"Choď do Francúzska a odtiaľ potom lietadlom do Bratislavi a vlakom priamo do Prešova. Myslíš, že by to šlo?"
"Neviem, ale určite sa o to pokúsim. Ďakujem. Ozvem sa ti znovu z Bratislavi."
"Dobre. Budem ťa čakať."
No tak to by sme mali.
Po štyroch dňoch, strávených skrývaním sa v lesoch okolo malej dedinky Frant som bol znovu na ceste. Teraz sedím na letisku v Paríži, ani neviem akým zázrakom som sa sem dostal. Trvalo mi to takmer dva týždne. Na stopovanie a dlhé prechádzky som už príliš starý. Letím o dve hodiny, dúfam, že už sa to nijako neskomplikuje. Teraz takmer určite viem, že svojho lovca som sa nadobro zbavil no istý si stále niesom. Doteraz ma záhadne objavil zakaždým, keď som si to myslel. No snáď to tentokrát pôjde.
Let do Bratislavi prebehol takmer bezchybne, až na veľmi tučného pána sediaceho a potiaceho sa vedľa mňa som sa cítil takmer pohodlne. A konečne Bratislava, hlavné mesto krajiny s ktorej pochádzam - Slovensko. Vždy si pripadám divne, keď sa sem znovu vraciam. Ak neprihliadam na fakt, že toto mesto nenávidím, tak si viem živo predstaviť, ako veľmi by sa tu páčilo turistom zo zahraničia.
Musím sa dostať na stanicu bez strácania času. Z letiska som si vzal taxík. Celú cestu som neprehovoril ani slovo. Divné, obyčajne bývam celkom zhovorčivý, ale tentoraz nie. Cestu som strávil v myšlienkach. Temných a hlbokých myšlienkach. Vlak uháňa vysokou rýchlosťou, ale nedá sa to ani len porovnať s rýchlimi vlakmi v Británii. Cesta do Prešova - môjho rodného mesta na východe republiky - by mala trvať okolo päť hodín. Môj strach v okamihu zaháňa všetky myšlienky na spánok, pre prípad, žeby trebalo znovu urýchlene opustit idúci vlak. No nič také sa tentokrat nestalo. Ocitol som sa na neveľkej stanici v Prešove. Cesta autobusom k miestu bydliska môjho priateľa zabrala asi dvadsať minút. Čaká ma na dohodnutom mieste, presne ako sme sa dohodli v telefóne, keď som mu volal z Bratislavi.
"Ani nevieš aký som rád, že ta znovu vidím! Bál som sa, že tu nikdy nedojdem."
"Vitaj doma. Tak, o čo ide?"
"Všetko čo viem, som ti už povedal v telefóne. Nejaký neznámi američan ma oslovil v bare a povedal mi veľa tajných informácii. Pravdepodobne išlo o nejkú tajnú službu. A ešte mi dal tento odznak s hlavou orla...kde je? Mal som ho pripevnený na saku. Pravdepodobne sa stratil pri skoku s vlaku, ale to je vlastne jedno. Mal to byť suvenír s ameriky povedal. Hlavne musíme prísť na spôsob, ako sa s toho dostať, pretože od toho stretnutia s tým amíkom, po mne ide akýsi nájomný vrah alebo také čosi."
"Ešte si mi nepovedal, čo všetko ti ten chlap prezradil."
Ó, krucinál. Ak mu poviem pravdu, tak mi určite neuverí a pomyslí si, že mu nedôverujem. Vlastne niet divu, keby mne niekto povedal, že sa dozvedel prísne tajné informácie, ale nepamätá si ich pretože sa v tú noc poriadne opil, ani ja by som mu neveril. Sakra!
"To ani nemôžem, ver mi! Vystavil by som ťa obrovskému nebezpečenstvu."
"Tak dobre na teraz to necháme tak. Čo máš v pláne?"
"To ešte neviem. Rozmýšľam o úteku niekam ďaleko, ale tím by som si veľmi nepomohol, časom by ma určite našli. Toho američana našli až v Grécku. Možno predstierať vlastnú smrť a zmeniť totožnosť! To by mohlo fungovať. Čo myslíš?"
"No neviem, možno! Každopádne musíme vymyslieť, ako s toho von."

Volám sa Peter Leroy. Narodil som sa v Anlicku a som žiakom 6 ročníka na základnej škole. Bývam na predmestí Londýna v malom domčeku so svojou mamou. Otec nás opustil pred troma rokmi, ale nám to nevadí. Aj tak bol stále opitý a veľmi sa o nás nestaral. Aspoň nikdy žiadnu starosť neukázal. Moja mama vraví, že je to tak lepšie, že si dobre vystačíme aj sami. Matka s dieťaťom vraj nieje nič výnimočné, vravieva. Ale ja neviem. Nenávidím chodiť do školy. Som malý a slabý. Všetci spolužiaci sa mi stále smejú a robia mi zle. Zo školy sa každý deň vraciam s modrinami. Mama má o mňa veľký strach. Vraví, že to nieje dobré pre psichyku ďieťaťa, ale ja neviem čo to znamená. Každý deň mám strach ísť do školy a potom sa bojím vrátiť domov. Čo ak na mňa čakajú za rohom, vravím si. Mama je s toho chorá, stále po mňa musí chodiť autom. Niekedy ju zdržia v práci a ona nemôže prísť. Vtedy sa bojím najviac.
No pred niekoľkými týždňami sa všetko zmenilo. Mama so mnou chcela stráviť nejaký čas osamote, tak ma vzala na víkend do Paríža. Vravela, že to aby som nemyslel na školu. Ona sa tam narodila. Je to nádherné mesto. Videli sme Versailles a Luvre, Eiffelovú vežu a plno iných nádherných miest. Ale zázrak sa stal až na ceste domov.
Čakali sme na letisku a ja som sedel vedľa akéhosi pána a z druhej strany nejakej pani. Tá bola mladá a krásna. No mala po tele a tvári veľa modrín, tak som sa jej opýtal, či aj ju mlátia spolužiaci. Povedala, že nie, že jej to robí manžel. "Môj otec nás opustil, mňa a moju mamu. Ak ju mohol opustiť jej manžel, tak aj ty môžeš opustiť toho svojho, keď ťa už nemá rád. Mama vraví, že je to tak lepšie." Vydralo sa zo mňa ale tá žena odrazu odišla, ani sa na mňa len nepozrela. Otočil som sa k pánovi na druhej strane. Vyzeral veľmi vyčerpaný, takmer nasmrť unavený. Akoby zažíval veľké stresy. Na kabáte mal pripnutý nádherný odznak. Zdalo sa mi, že sa bráni spánku, no napokon proti svojej vôli mu hlava klesla a on upadol na istú chvíľu do mdlôb. Neodolal som a ten odznak som mu vzal.
Keď sme sa vrátili domov, všetko sa vrátilo do starých koľají. A potom som sa raz opäť vracial zo školy a strach bol väčší ako obvikle. Za bránami školy ma schmatol akýsi muž a niekam ma odvliekol. Všade bola tma a ten muž sa ku mne prihovoril jemným a príjemným hlasom. "Odkiaľ máš ten odznak chlapče?" veľmi som sa hanbil odpovedať. Nechcel som, aby vedel, že som ho ukradol. "Vzal som ho unavenému pánovi na letisku v Paríži." Priznal som neochotne.
"Prečo si to urobil?"
"Neviem. Veľmi sa mi páčil a myslel som si, že ak by som to povedal ďeťom v škole, myslím že som ho ukradol, možno by ma prestali mlátiť a nechali ma na pokoji. Tak potom by mohli mlátiť niekoho iného a nie mňa."
"Teba v škole bijú?" opýtal sa so záujmom.
"Áno, každý deň. Nenávidim školu. Už ma to nebaví."
"Prečo s tím tvoji rodičia nič neurobia?"
"Žijem s mamou. Otec nás opustil pred tromi rokmi. Odišiel s inou ženou, no mama vraví, že je to tak lepšie a že si vystačíme aj dvaja."
"Hmmm..tak to by sme mali napraviť. Čo vravíš? Chceš sa naučiť bojovať?" Opýtal sa. Nemohol som tomu uveriť.
"Áno, chcel by som, ale som príliš malý."
"To nevadí. Veľkosť nikdy nerozhoduje o víťazstve. Ukážem ti to. Poď."


Moje meno je Antoine. Pracujem pre tajný americký úrad ako likvidátor odkedy sa pamätám. Ale vždy tomu tak nebolo. Ako malého sa ma otec snažil dostať na dráhu viery a brával ma na nedeľné omše. No nikdy to u mňa nefungovalo, vieru som neprijal. Zaujímal som sa o remeslo, učil sa za rezbára. No všetko sa to zmenilo vstupom do armády. Podával som vynikajúce výsledky a neskôr nasledovali tajné služby. Nemá to konca. Už roky mám pochybnosti o svojej práci. Zahrávam sa s myšlienkov,že sa na to vykašlem. No možno jediný dôvod ma stále brzdí. Nikdy som nemal rodinu a ani nikoho nemám...čo by som robil, kam by som šiel???
Posledných niekoľko týždňov som sledoval človeka. Ďalší, ktorý bol nejako nebezpečný pre tajné operácie mojích zamestnávateľov. Ale tento výnimočný človek mal v sebe akúsi nezlomnú vôľu prežiť, darilo sa mu unikať mi zakaždým, keď som ho znovu dostihol, až sa stalo niečo neuveriteľné. Stalo sa mi to prvý krát za celý svoj život, zlyhal som. Nikdy predtým som nesklamal, no odrazu som stratil stopu. Ovládol ma hnev a sklamanie. Namiesto hľadaného som našiel mladého chlapca. NEMYSLITEĽNÉ!!! Vychladol som až vtedy, keď som sa dozvedel, že stopovacie zariadenie, ktoré dal američan mojej koristi ako dar, keď sa spolu opili v bare ukradol tento chlapec. Ukradol! Walker na to neprišiel, ani sa toho nijak sám nezbavil. Proste ho tento chlapec jednoducho ukradol a oslobodil tak človeka, ktorý sa snažil prežiť zo všetkých síl. Zvláštne. Nejako som v tom uvidel ruku osudu, akokoľvek pateticky to môže znieť, ale je tomu tak. Už som sa nehneval. Rozprával som sa s chlapcom a učil ho bojové triky agentov tajnej služby. Ku koncu dňa som sa rozhodol, že ho odveziem domov a s hanbou sa vrátim do štátov. No stalo sa čosi iné, uzrel som chlapcovu matku a bola krásna, myslím, že som sa do nej zamiloval na prvý pohľad. Požiadal som ju o stretnutie a časom aj o ruku.
Stratil som chlapa na odstrel, ale našiel rodinu. Blbá náhoda.


Walker strávil zvišok života v anonymite a odsťahoval sa niekam na Nový Zéland. Tajná služba ho tam nikdy nenašla. Za svoj život vďačí zásahu mladého chlapca, ktorý bol možno až príliš zvedavý.
Pán Walker sa to síce nikdy nedozvedel, ale vďaka Peterovej malej kráďeži získal dostatok času na to, aby so svojim priateľom vymyslel schopný plán a zachránil si tak holý život.
Mladý Peter Leroy, zmenil jediným skutkom životy štyroch ľudí. On sám získal otca, ktorého toľko postrádal a jeho matka sa znovu zamilovala a našla hodnotného partnera.

Mimochodom, žena s ktorou sa Peter rozprával na letisku nakoniec svojho muža opustila a vybrala sa hľadať nový a možno aj šťastnejší život.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 dadak7 dadak7 | 11. září 2008 v 21:35 | Reagovat

cital som to cele a mozem povedat len ze.....heskyyyy :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama