..Nikdy nie je neskoro stať sa tým, kým chcem byť..

Obálka

29. prosince 2006 v 10:18 | Hanka |  Články na zamyslenie...
V diaľke počujem vtáčí štebot. Slnko zapadá za horizont a svojím červeným jasom osvetľuje nekonečnú prázdnotu okolia. Stojím a nechávam si cez vlasy prúdiť augustový vietor, tak jemný.

V ruke ešte stále držím kvet. Červenú ružu. Ostatní odchádzajú, ale ja nemôžem, nechcem. Počujem vzlyky a plač, ale ja sama nevydám ani hláska. Nastáva ticho a tlkot srdca mi prehlušuje myšlienky.
Keby som vedela, vrátila by som teraz čas, ale je neskoro . Príliš neskoro.

Horúčava dlhého leta rozpaľuje chodníky a rozpúšťa zmrzlinu v detských rukách, ale ja sa trasiem.
Z vystretej ľadovej ruky púšťam ružu, ktorá akoby sa zastavila v čase. Vidím ju padať, vznáša sa. Z očí mi vyhŕkla slza, tak ťažká a slaná. Začínajú sa preteky. Padli zároveň.

Počula som, ako ruža dopadla na drevené veko a zanechala po sebe ozvenu. Ozvenu v mojom srdci, ktoré sa pomaly ukľudňuje. Tep sa mi spomaľuje, ale ruky mám stále skrehnuté. V ľavej držím obálku.

To, čo je v nej sa muselo veľmi ťažko písať. Teraz chápem, prečo si mi to nedokázala povedať, ale mohla si sa aspoň pokúsiť. Viem, že si nebola sama schopná to uniesť, a práve preto som dnes tu...

Tak blízko, ale predsa tak ďaleko, stojím nad tebou a viem, že ti už nikdy nebudem môcť povedať, ako je mi to všetko ľúto. Znamenala si pre mňa príliš mnoho na to, aby som sa niekedy vzchopila, pretože tá rana, čo mi roztrhla srdce, mi už nikdy nezrastie. Už len preto, že poznám pravdu. Raz určite prestane krvácať, ale už navždy po nej zostane otvorená spomienka plná bolesti.

Slnko už zapadlo a vietor začína slabnúť. Už sa neudržím na nohách. Padám na kolená a oddávam sa plaču. Nie plaču po minulosti, ale po poznaní, ktoré prišlo tak náhle. Mrzí ma, že som pri tebe nebola práve vtedy, keď si ma potrebovala najviac. Výčitka ma bude so slzami prenasledovať všade, nikdy neuhasne.

Keby som tušila aspoň niečo z toho, čo si prežívala, pokúsila by som sa ti pomôcť. Snažila by som sa ti ukázať šťastie a lásku, ktoré ti tak chýbali. Ani na chvíľu by som ti nedovolila myslieť na to nemilosrdné riešenie, ktoré si ty pokladala za východisko.

Teraz tu kľačím a v ruke zvieram pokrkvanú obálku premočenú slzami.



Začína sa stmievať a ja už nemám síl. Vyschnuté oči ma pália a hrdlo mi sužuje pravda. Pravda, ktorá teba stála život.

Vložím si obálku do vrecka a podopierajúc sa rukami vstávam. Už som pokojná, ale nie vyrovnaná. Už neplačem, ale vo vnútri kričím. Nech už prežijem odteraz akýkoľvek život, vždy si na teba budem pamätať. Som šťastná za chvíle, keď som s tebou mohla byť, keď som ťa mohla rozosmiať a nevedomky ti umožnila aspoň na okamih zabudnúť.

Otáčam sa a hľadím pred seba. Dávam sa na odchod pomalým krokom s myšlienkou, že už sa netrápiš, je ti lepšie a si šťastná. Ten list, ktorý si za život prečítam ešte nespočetnekrát, uchovám si pri sebe, až kým sa nestretneme.

Verím, že ako anjel ma budeš navštevovať v snoch, a preto sa nebojím budúcnosti, pretože viem, že budeš stále so mnou.

Ľúbim ťa a nikdy na teba nezabudnem!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama