..Nikdy nie je neskoro stať sa tým, kým chcem byť..

Príbeh ako z telenovely...

29. prosince 2006 v 10:48 | Hanka |  Články na zamyslenie...
Príbeh o tom, o čom sú všetky argentínske telenovely - príbeh o láske.
Mala som 18, za sebou strednú školu a užívala som si leto so svojim priateľom. Býval v meste vzdialenom asi 55 kilometrov od toho môjho, auto v tom čase ani jeden z nás nemal, takže sme jeden za druhým cestovali vlakom. Všetko bolo "ideálne", náš vzťah nikto nenarúšal a ja som sa nezaoberala tým, že to, čo k nemu cítim, nie je to pravé. V mojej rodine nastali rôzne zmeny, ktoré neboli práve priaznivé a on pre mňa znamenal istú útechu. Myslela som si, že vďačnosť, ktorá ma k nemu viazala, postačí na to, aby nám to klapalo. Láska bola pre mňa iba pojmom, jej význam som nechápala. No prišiel deň, keď sa všetko začalo meniť.
Odchádzala som od priateľa, odprevadil ma na stanicu. Pobozkali sme sa na rozlúčku, nastúpila som do vlaku, zakývali sme si a vlak sa pohol. Prešla som cez celý vozeň, ale všetky miesta boli obsadené. Len letmo som zazrela dvoch chlapcov, ktorí sa pokojne natiahli na sedačkách. Nechcela som ich rušiť a tak som si zastala pri okienko. Dvere na kupé sa však otvorili a ja som začula svoje meno. Obzrela som sa a s prekvapením som zistila, že jeden z tých chlapcov bol môj kamarát. Nevideli sme sa asi rok. Zavolal ma a tak som si šla sadnúť k nim. S Mirom sme sa zvítali a zaujala som miesto vedľa toho druhého, ktorý, opretý o okno, driemal. O chvíľku sa prebral, narovnal sa a prvýkrát sme sa na seba pozreli. Ťažko opísať ten moment a to, čo som v tej chvíli pocítila. Nikdy predtým som nezažila, aby mi srdce tak šialene bilo, celé telo sa mi roztriaslo, zaliala ma neuveriteľná horúčava, nevnímala som Mirove slová. Jediné, čo som vtedy videla a chcela vidieť, bol ON. Jeho oči, ktorých pohľad tak krásne hrial a pery, ktoré som túžila pobozkať. Tomáš. Odrazu som ho mala plnú hlavu. Všetko ostatné šlo bokom, zabudla som na to, že mám priateľa, že na mňa niekde čaká a bojí sa... Zabudla som na to, že nedávno som bola s ním, pobozkala ho. Zabudla som na to, že existuje. Zo sna ma však vytrhol sám Tomáš, keď sa začal pýtať na môjho priateľa. Neviem, či som bola taká priehľadná, ale netrvalo dlho, kým sa ma spýtal, prečo som s priateľom, pred čím utekám. Bolo to na dlhý rozhovor a nemala som chuť o tom rozprávať. Niečo som im povedala, niečomu som sa vyhla. Ani sama som nevedela, ako by som vysvetlila všetko, čo sa okolo mňa dialo, vedela som však, že ON mi vidí do duše a to ma k nemu priťahovalo ešte viac...
Keby som mala opísať všetko, čo sme od tej chvíle prežili, asi by naozaj vznikol scenár telenovely. Udialo sa veľa vecí, začali sme sa stretávať, bolo to celkom nevinné, aj keď sme obaja vedeli, že to, čo nás k sebe púta, je viac, ako priateľstvo. Rozumel mojim slovám, chápal, radil, pomáhal, objal, pohladil. A ja som ho potrebovala vidieť stále znova, potrebovala som byť s ním, nič viac, len byť s ním. Necítila som vďačnosť, iste, bola som rada, že mi pomáha, ale cítila som niečo viac. Zakaždým, keď sme sa mali stretnúť, mala som takú zvláštnu trému, chvenie v žalúdku, tešila som sa na neho a nevedela som sa dočkať, kedy znovu uvidím jeho oči, kedy budem počuť jeho hlas, kedy sa s ním opäť budem smiať, kedy si budeme jeden z druhého uťahovať a baviť sa na tom... Bolo mi s ním fantasticky. Tak ako nikdy predtým s nikým iným. Kamarátstvo prerástlo v niečo viac, no ja som niekoho mala a on tiež. A keď sme sa po roku obaja ocitli sami a konečne sa začalo niečo medzi nami rysovať, obaja sme zlyhali na malichernosti, pohádali sme sa na maličkosti a hrdosť ani jednému nedovolila, aby sa to rozumne vyriešilo. Odvtedy sme sa zblížili a vzdialili od seba veľakrát. Nedokázala som sa ho vzdať, vymazať ho zo svojho života. Pokúsila som sa o to, vymazala som si jeho telefónne číslo, neozvala som sa mu, kúpila som si druhú SIM kartu, aby som zabránila tomu, že on sa ozve mne a bolo obdobie, keď sme na seba nemali žiadny kontakt. No osud to zariadil po svojom a my sme sa stále znova a znova stretávali. A ja som sa do neho stále znova a znova zamilovávala. Šance opäť si ho získať však boli mizivé. Nádej, ktorú mi dával, zostávala len nádejou.
Odišla som do Nemecka, on do Talianska. Ja som sa vrátila, on nie. V jeden deň, krátko po mojich narodeninách mi zavolal, že z Talianska prišiel jeho kamarát a doniesol mi od Tomáša darček. Povedal mi, kde a kedy sa s ním mám stretnúť, opísal mi ho. Išla som. Sedela som na lavičke a čakala na Tomášovho, podľa opisu pochybného kamaráta. "Ahoj. Čakáš už dlho?" ozvalo sa mi za chrbtom. Nemohla som uveriť tomu, že počujem jeho hlas, ale keď som sa otočila, stál tam ON, so širokým úsmevom na tvári. Neubránila som sa slzám šťastia, objala som ho tak silno, že som si to ani neuvedomila. Bol to krásny pocit, znova Tomáša vidieť, počuť, cítiť, že je blízko mňa. Sadli sme si do najbližšej kaviarne, zarozprávali sa a len tak medzi rečou spomenul svoju priateľku. Dovtedy som o nej nevedela. Cítila som sa bezradná, zabolelo ma to, zobralo. Milovala som, no bola som nemilovaná. Sedel pri mne tak blízko, no patril inej. Bol so mnou, no ja som bola sama. Preplakala som pár ďalších nocí a o pár mesiacov do môjho života opäť niekto vstúpil.
Volajme ho Rado. Vniesol do môjho čierneho sveta kúsok svetla, niečo, čo som hľadala, no sama som to nevedela nájsť. Bolo to pekné, mali sme sa radi. A verila som, že on je ten, kto mi pomôže zabudnúť a začať znova. Nedarilo sa to , nie tak, ako by som si predstavovala, Tomáša som nedokázala vyhnať z mojich myšlienok. Pochopila som však, že inak to asi nebude, že my dvaja spolu zrejme nemôžme byť. Zostali sme kamaráti a ja som si budovala svoj vzťah. Nechcela som sa Rada vzdať, bol pozorný, milý, mal zmysel pre humor a ja som sa s ním cítila viac než dobre . Mala som pocit, že je to vzájomné, mala som pocit, že sme spolu šťastní. V našom vzťahu sa objavil niekto tretí - otehotnela som. Keď som to Radovi povedala, bol rád. Plány na svadbu boli v plnom prúde. On si to však rozmyslel. Keď som bola v druhom mesiaci, povedal, že sa na to necíti, nechce sa ženiť, ani starať sa o dieťa, lebo nie je na to dostatočne zodpovedný. Rozišiel sa so mnou. O pár dní to oľutoval, prišiel za mnou a chcel mňa i dieťa. Jeho názory a nálady sa však každú chvíľu menili.
A ako je to teraz? Som v štvrtom mesiaci tehotenstva a na dieťatko sa teším. Cit, ktorý sa prebudí v každej žene, sa prebudil aj vo mne, budem mama. Slobodná mamička, no pre svoje dieťa spravím všetko, čo bude v mojich silách. O Radovi viem len toľko, že teraz žije tak, ako chce. S kamarátmi, ktorí sú pre neho to najdôležitejšie, chodí po podnikoch a krčmách a robí, čo mu napadne. Inak o ňom neviem nič. Pravdupovediac, už ma to ani nezaujíma.
Nemať však pri sebe ľudí, ktorí mi pomáhajú a sú mi oporou, asi by som to nezvládla. A na moje veľké a tentoraz milé prekvapenie, ten, kto ma drží nad vodou a rozosmeje ma vždy, keď mám pocit, že nikto iný ma nemôže pochopiť, ten, kto mi pomáha a je tu pre mňa vždy, keď ho potrebujem, je Tomáš. Odsťahoval sa do Bratislavy a doma sa ukáže raz - dvakrát za mesiac, stretneme sa, porozprávame, zasmejeme. Medzitým mi volá, píše, pýta sa na mňa, na dieťatko. A pomáha mi prekonávať depresie, ktorým sa občas neubránim.
Moja láska k nemu nie je silnejšia, ako bola, no na svojej intenzite ani nestratila. Je jednoducho najsilnejšou láskou, akej som schopná. Potrebovala som sa sklamať, aby som pochopila, že ak raz milujem, zostane to tak. Poznáte tú pesničku, v ktorej sa spieva: "Kolikkrát člověk muže mít rád tak opravdu z lásky? Dvakrát či třikrát, to ne! I jednou je dost..."
Začínam chápať, čo tie slová znamenajú.
Možno môj cit nebude nikdy opätovaný, možno sa raz ožení a bude mať vlastný život, ženu, deti... No kým bude pri mne aspoň ako kamarát, nič viac nebudem od neho chcieť. On a moje dieťatko sú zmyslom môjho života, to , čo niektorí hľadajú celý život a nenájdu.
Tomáš, ak čítaš tieto riadky, ďakujem Ti! Ďakujem za to, že si, za chvíle, ktoré som s Tebou strávila a za to, že si mi ukázal, čo je láska a prečo sa oplatí žiť. Ďakujem za to, že mi pomáhaš, že si tu aj pre mňa, že máš také veľké srdiečko, ďakujem za smiech cez slzy! Dúfam, že Ti to všetko raz budem môcť oplatiť!!!
PS: Touto cestou by som rada poďakovala aj mojej mame, ktorá pri mne celý čas stojí a utiera mi slzy z líc, hoci ona sama to nemá ľahké.
ĎAKUJEM!

Lucia
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kocour kocour | Web | 10. srpna 2008 v 22:21 | Reagovat

ahojky,prosím,hlasujte za mna v 3.kole SONB na

http://vsechno-zabava-witch.blog.cz/0808/3-kolo-sonb-zacina

mám prezývku kocour.

dakujem.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama